Od narodenia až do smrti som Žilinec

Žilinský rodák a Žilinec Ľubomír Feldek (9. október 1936) je básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ. Detstvo prežil pod Dubňom, Žilina je jeho srdcu stále blízka.

Ľubomír Feldek.Ľubomír Feldek. (Zdroj: LAJO KUPKOVIČ)

ŽILINA. Vo verejnosti je okrem svojej literárnej tvorby známy aj ako obhajca pravdy. V roku 1989 sa podieľal na vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu, ktoré odprevadilo komunistickú totalitu do minulosti. O tri roky neskôr verejne poukázal na problematickú minulosť ministra kultúry Dušana Slobodníka (člen Hlinkovej mládeže). Čelil obvineniam a súdom, ktoré nakoniec v Štrasburgu vyhral. Robiť rozhovor s literátom Ľubomírom Feldekom je veľmi ťažké. Pretože on aj tak nakoniec odpovie na to, na čo sám chce. Hoci mu otázku ani nepoložíte. Je to totiž spisovateľ.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Sám sa považujete za Žilinčana. Ste Žilinčan, Bratislavčan alebo Pražák?

Do žilinskej pôrodnice som sa prišiel narodiť z Púchova, tam vtedy žili moji rodičia. Ale to stačí na to, aby som sa smel považovať za Žilinca - teda za človeka, ktorý sa v Žiline narodil. (Tí, čo sa narodili inde a do Žiliny sa iba prisťahovali, sú Žilinčania.) A keď som mal desať rokov, v roku 1946, môj otec sa stal predsedom žilinského Okresného súdu - vtedy sme sa do Žiliny aj prisťahovali, a tak som dostal šancu vo svojom rodisku prežiť aj kus svojej mladosti. V Žiline som maturoval, a aj po odchode na vysokú školu som sa sem vracal, až kým sme sa, v roku 1962, definitívne neodsťahovali. Ale aj ďalej sa rád vraciam do Žiliny. Mám tu príbuzných, priateľov, hrá ma žilinské divadlo, vo vestibule hotela Polom visí na stene moja esej Hotel Polom - storočný elegán... Pýtate sa, čo som najviac? Najviac som Bratislavčan - ale rodisko má človek len jedno. Od narodenia až do smrti som Žilinec.

SkryťVypnúť reklamu

feldek1.jpg

Ktoré miesta v Žiline máte najradšej?

Zhodou okolností som nedávno, cestou cez Žilinu, ukazoval tie miesta priateľovi Ľubovi Dobrovodovi, vynikajúcemu spisovateľovi. Najviac spomienok som venoval strechám. Keď som mal dvanásť rokov, môj otec bol predsedom Okresného súdu a na súde sme aj bývali. Loziť po streche súdnej budovy, to bola zábava, ktorú som pestoval spolu s jedným svojím kamarátom. A keďže sme boli puberťáci, pre nás nebol problém dostať sa aj na strechu susedného hotela Metropol, preto hovorím nie o streche, ale o strechách. Polievali sme z tých striech ľudí na ulici vodou a robili sme hanbu môjmu otcovi, ku ktorému sa potom chodili tí ľudia sťažovať jednotlivo aj v delegáciách. Občas mal teda robotu aj otcov remeň. A v súdnom dvore zas bola taká malá väznica, ešte s ďalším, vlastným väzenským dvorom, o ktorej som potom, po mnohých rokoch, keď som náhodou šiel okolo, zistil, že je už zrušená, a že je tam sklad semien. Dnes je tam zas čosi iné, notárstvo či čo. Aj na tú väznicu si živo spomínam, aj väzni patrili k mojim kamarátom. O tej väznici som napísal aj báseň.

SkryťVypnúť reklamu

VÄZNI A LOPTA

Súdny dvor zmenšili a postavili na ňom

miniatúrnu väznicu s ďalším dvorom,

tiež miniatúrnym,

no obohnaným vysokým múrom.


(Kedysi taká stačila.

Až neskôr, v rámci premien,

postavili kdesi čosi pompéznejšie

a v tejto je - tak ako vlastne bol tu vždy - sklad semien.)


A treba povedať, že za oného času

býval tu dôležitou inštitúciou

aj chlapec v trenírkach.


Mohol prinášať noviny a cigarety,

alebo iba si tak pokopávať loptu o ten

múr a vyťukávať správu:


Je leto, žien je dosť, a dievčat najmä,

a ešte aj ich viečka robia tempá tajné,

keď v šatách neprestajne

celkom nahé plávu.

Náročky potom občas loptu prekopol

im do väzenského zo súdneho

a väzni mu ju nazad náročky nešikovne

kopali a počúval ju z druhej strany múru

dlho narážať

(alebo srdcia to tak bláznivo tam

klopali?),

kým lopta zase vyletela

z väzenského dvora a chvíľu na svet

za múrom sa pozerala zhora

a znásilňovala v ňom všetko rad-radom

chlapčenským (lebo taký majú väzni) pohľadom...

Aj ste tých väzňov poznali?

Prirodzene, že áno. Boli to ľahkí väzni, takže občas, keď bola pre nich nejaká robota, pracovali aj na tom väčšom, súdnom dvore, kde som sa hrával. Celú mladosť, aj neskôr som mal taký zvláštny pocit, že ako syn sudcu raz stretnem človeka, ktorý mi bude vyčítať, že ho môj otec odsúdil, ale nikdy som takého človeka nestretol. Iba raz sa mi stalo v Bratislave u priateľa sochára, ktorý si najímal na väčšie práce z dreva tesárov. Sedel som s tými tesármi pri ohníčku, už mali po práci a opekali si na sochárovej záhrade slaninku. Všetci boli od Žiliny, a keď zistili, kto som, jeden z nich mi zrazu hovorí: „Váš otec ma odsúdil... Ale zaslúžil som si to." Vtedy som pochopil, že väzni sa nesťažujú na sudcov, ak sú ich rozsudky spravodlivé. Môj otec bol zrejme spravodlivý sudca. Po februári 1948 vedel, že končí, prestal byť predsedom súdu, museli sme sa vysťahovať zo súdnej budovy. Otec sa ako sudca utiahol do tzv. občianskoprávnych vecí (rozvody a podobne), ale ani to mu nepomohlo. Do Žiliny (neviem prečo práve do Žiliny) si prišli scenáristi totality hľadať sudcu, ktorý by odsúdil na trest smrti bratislavského zlatníka Frostiga. Vnucovali to môjmu otcovi. Vedel, že ho chcú deklasovať, odmietol to a na žilinskom súde skončil. Preložili ho do Rajca, do Bardejova, a napokon vypadol zo štátnych služieb - a štát si naňho spomenul až ako na invalidného dôchodcu, keď štátna bezpečnosť zostavovala protištátnu skupinu Kauzál a spol. Jeden z posledných „bábkových" procesov sa na samom konci 50. rokov pripravoval totiž v Žiline.

Prečo práve v Žiline?

V 90. rokoch, keď prebiehali rehabilitácie, som navštívil dr. Ernesta Žabkaya, otcovho priateľa, a takisto aj priateľa primára Kauzála (aj bývali v jednom dome). Okolo tých rehabilitácií bolo trochu úradovania, museli sa podávať žiadosti, a to podanie si vzal na starosť dr. Žabkay. Pozval ma do Žiliny, aby sa o tom so mnou porozprával. Prišiel som, a keď som už uňho sedel a čosi sme aj vypili (dr. Žabkay bol aj v osemdesiatke v dokonalej fyzickej forme), odrazu na mňa zahulákal, pretože jeho zvykom bolo hovoriť nahlas: „A vieš, Ľubo, prečo sedel tvoj otec?" „No asi viem, pán doktor," odpovedal som mu. A on: „Nevieš, lebo aj ja som na to prišiel len včera. Spomeň si, čo sa ešte chystalo v tom roku 1959, keď sa chystal aj ten proces! No? Nespomínaš si? Predsa zrušenie Žilinského kraja: Od 1. januára 1960 už boli len tri kraje. A žilinskí prokurátori, aj tajní, sa chceli uchytiť v Banskej Bystrici, a tak rýchlo ešte vyrobili zopár monsterprocesov. Lekársky proces, proces s matičiarmi..."

Dr. Ernest Žabkay bol obhajcom Jozefa Tisa. Poznali ste ho aj z tejto stránky?

Bol to kamarát môjho otca, ale poznal som ho len tak dobre, ako môže syn poznať priateľa svojho otca. Ako Tisov obhajca a advokát starej školy, sa musel aj on po februári 1948 zmieriť s tým, že sa jeho právnická kariéra skončila. Vyučil sa tuším za opravára chladničiek. Spája sa mi s ním jeden chlapčenský zážitok. Na prázdniny som chodieval do Púchova ku krstným rodičom. Môj krstný otec Anton Višňovský bol veľký včelár - a ja zase, ako chlapec, som si potreboval overiť svoju odvahu tak, že som sa prebojovával pomedzi bzučiace včely do včelína. Vo včelíne som objavil okrem včelárskych potrieb aj čosi pozakrývané vrecami. Keď som to odkryl, zistil som, že je to kopa súdnych spisov. Vlastne bol to len jeden obrovský spis - spis procesu s Dr. Jozefom Tisom. Chodil som ho tam potom tajne čítať. Neskôr som sa dozvedel, že ten spis Dr. Žabkayovi pomohol do Púchova previezť a v tom včelíne ukryť môj otec Dr. Žabkay sa bál, že o spis príde, keby mu ho pri bytovej prehliadke zhabala štátna bezpečnosť. Už vtedy zrejme vedel, že raz napíše o tom procese knihu a ten spis bude k tomu potrebovať. Aj sa tak po mnohých rokoch stalo. Mimochodom, aby bol príbeh úplný, v tom istom včelíne, kde po februári 1948 ukrýval Tisov spis, ten môj krstný otec za vojny ukrýval svojho priateľa Izáka Immerbauma, a tak mu zachránil život.

Neprotirečí si to?

Nie. Je to veľmi slovenský príbeh. Ja si myslím, že až na karieristické a ziskuchtivé výnimky Slováci sú v najlepšom slova zmysle ideologicky vlažný národ. Každá ideológia k nám prišla odniekadiaľ, prečo by sme sa ňou mali nechať sfanatizovať? Našou tradičnou taktikou bolo vždy tú cudziu ideológiu - až dovtedy, kým sme sa jej nezbavili - oklamať. Iba kresťanskú ideológiu nebolo treba klamať, lebo tá nikomu neubližovala. Kresťan vie, že pomáhať treba tomu, kto to práve potrebuje. Môj krstný otec bol kresťan.

feldek2.jpg

Myslíte si, že kresťanské správanie je všeobecná slovenská vlastnosť?

Všeobecná možno nie je, ale určite je prevažujúca. Poviem vám ešte jeden príbeh. Pozval ma raz môj priateľ, český spisovateľ Jiří Stránský, do Příbrami na premiéru filmu Bumerang. Do Přibrami preto, že tam bol kedysi komunistický láger, kde sedel aj Stránský, a aj film, nakrútený podľa jeho poviedky, sa tam odohrával. Aj premiérové hľadisko bolo plné bývalých mukĺov. Film rozprával o tom, že po roku 1956 sa v tom väzení objavil aj bývalý plukovník ŠTB Dobrý, odsúdený za mimoriadnu brutalitu. Tak sa dostal zrazu medzi svoje bývalé obete. Hlavnou postavou príbehu nebol však on, ale mukl Svoboda. Na slobode to býval horár, ktorého do väzenia poslali preto, že sa vzbúril, keď bol svedkom nezmyselného zastrelenia malého chlapca, pobehujúceho v blízkosti hranice. Vo väzení sa potom tento mukl Svoboda postavil zase proti celému väzenskému čiernemu komandu, ktoré sa chystalo lynčovať nového mukla - bývalého eštébáka. Bol to film o osamelom tvrdohlavcovi, ktorý sa vždy riadil nadčasovou kresťanskou morálkou. Takí ľudia sa vždy ocitajú v konflikte s vyšinutou morálkou nejakej skupiny. Bol to vlastne film o individuálnej nežnej revolúcii, ktorá sa odohrala už o vyše tridsať rokov skôr, ako prišiel november 1989. Po skončení filmu - potlesk postojačky. Pokiaľ sa dá tlieskať jednou rukou - lebo nejeden z bývalých muklov si musel druhou rukou utierať oči. Každý si uvedomoval, že film je o ňom. Takisto ja som si uvedomil, že film je venovaný aj môjmu otcovi, odpočívajúcemu v bratislavskom Slávičom údolí. Na tlačovke dostal Jiří Stránský aj otázku, či taký človek, podľa akého napísal hlavnú postavu príbehu, medzi jeho spoluväzňami naozaj bol. Skeptickým českým novinárom sa nechcelo veriť, že by sa taký človek v Čechách narodil - ten Svoboda vo filme bol totiž Čech. A Stránský odpovedal: „Byl! " A pretože som sa zo zvedavosti zúčastnil na tej tlačovke aj ja, obrátil sa ku mne a zvolal: „Ľubo, a byl to Slovák!" Nie je to úžasné? Jiří Stránský to nemusel povedať, ale povedal to a poslal tou vetou po mne pozdrav na Slovensko. Netreba vyčítať Čechom, že urobili zo Slováka Čecha - veď to bol český film. Treba sa spýtať: keď máme takýchto hrdinov, prečo si netočíme o nich filmy my sami? Ale to je už zas iná otázka.

Ako ste vnímali pôsobenie Jána Slotu na žilinskej radnici?

Do kuchyne žilinskej radnice nevidím a pána Slotu osobne nepoznám. Myslím, že ani on sa nezaoberal mojou existenciou, ťažko sa teda k tomu môžem vyjadrovať. Je to otázka pre tých, ktorí žijú v Žiline a vidia veci zblízka.

Ako vnímate zmeny na žilinskej radnici?

Zmeny patria k demokracii. Som presvedčený, že Žiline zmena prospela. Pokiaľ ide o mňa osobne, som vďačný pánu primátorovi Harmanovi, že ma pozval, aby som spolu s ním uvádzal v televízii žilinský fašiangový festival, že spolu so mnou otváral výstavu fotografií Laja Kupkoviča Žilinčania po osemsto rokoch... Skrátka, že mi dal pocítiť, že som žilinský rodák. Uvádzam autentickú Žilinu do slovenskej literatúry pri každej príležitosti. V mojej Modrej knihe rozprávok vystupuje autentický žilinský fojt Peter Polák (požičal som si ho zo Žilinskej knihy), v mojej hre Z dreva vyrezané vystupuje autentický kupec Joannes Šípoš zo Žiliny (požičal som si ho z Lombardiniho knihy o Žiline), vo vestibule hotela Polom visí na stene moja báseň o Žiline - tak prečo by som zase ja nemal mať radosť z dobrých vzťahov so Žilinou?

Aká báseň visí vo vestibule hotela Polom?

Aby som to spresnil: visí tam nielen báseň, ale aj próza. Visí tam v krásnej grafickej úprave text, ktorý tu, s dovolením, celý odcitujem a ušetrím vám tak niekoľko ďalších otázok.

HOTEL POLOM - STOROČNÝ ELEGÁN

Muži nestarnú, spomienky neblednú a ženy - tie v spomienkach dokonca mladnú.

A čo hotely?

O jednom sa určite dá povedať, že práve, keď dovŕšil sto rokov, chytil druhú mladosť: je to rovno oproti žilinskej stanici stojaci hotel Polom.

V roku 1907, keď ho postavili, a potom takmer polovicu svojho života sa ešte volal Remi.

Keď ho však v roku 1948 po nástupe komunizmu znárodnili, zmenili mu aj meno.

Vtedy vznikol tento vtip:

Pricestuje do Žiliny dáma a pýta sa pred stanicou kamelota: „Ako sa dostanem do hotela Remi?"

„Stojíte oproti nemu, madam, stačí

prejsť cez ulicu," odpovedá jej kamelot.

„Ale veď na fasáde je napísané, že je to hotel Polom!"

Kamelot si dámu prezrie, usúdi, že je vydatá, a povie:

„Čomu sa čudujete, madam? Aj vy ste sa za slobodna volali ináč."

No Žilinčania, ktorí boli zvyknutí vypiť si každý deň v kaviarni hotela Polom svoju kávičku, nevzdali sa ani za komunizmu svojho „buržoázneho" zlozvyku a pri kávičke sa zabávali na tom vtipe.

A boli to nejakí Žilinčania!

Veď v Žiline vždy žili vynikajúce osobnosti slovenského života. Do kaviarne hotela Polom chodievali bratia Letzovci - Štefan Letz, skvelý spisovateľ, i Belo Letz, autor Slovenskej gramatiky. Chodievali sem skvelí maliari, ako Ľudovít Fulla, Vincent Hložník alebo Andrej Barčík. Chodili sem právnici, ako môj otec alebo jeho priateľ advokát Ernest Žabkay a spolu s nimi si neraz posedel aj chýrny chirurg, primár Gejza Kauzál. Chodili sem otcovia žilinskej atletiky, profesori Cebecauer a Berger. A iste aj profesor Adamko, zakladateľ slovenského šermiarstva. A ďalší slávny profesor Maršalko, ktorý nielenže zásoboval kaviareň svojím krížovkárskym časopisom, ale bol v nej prítomný svojím hlasom aj vtedy, keď bol fyzicky neprítomný: cestovával totiž s mužstvom ŠK Žilina na zápasy na súperových ihriskách a návštevníci kaviarne mohli vďaka jeho vzrušujúcim reportážam (ktoré priamo do kaviarne prenášal žilinský miestny rozhlas) neraz radostne vykríknuť „gól!" aj pri popíjaní kávy - ak ju len od samej radosti nerozliali.

Zopár z nich, ktorí si ten vtip o hoteli Remi a podobné vtipy rozprávali s mimoriadnym šarmom, poslali komunisti za odmenu na rekreáciu do neďalekej Ilavy.

Nič to však nezmenilo na životnom štýle tých ostatných. Ďalej navštevovali hotelovú kaviareň, ďalej v nej popíjali svoju kávičku, ďalej si pri nej rozprávali vtipy zo „súťaže o zlatú mrežu" - a pomaly si zvykali na nové meno svojho obľúbeného hotela.

To nové meno hotelu napokon ostalo. Veď horský hrebeň Polom jestvoval aj pred komunizmom a jestvuje aj po ňom. Symbolizuje ten nádherný kút Slovenska a jeho prírody, v ktorom sa pošťastilo vyrásť mestu Žilina.

A hotel Polom zostal navždy zapísaný aj v pamäti mladších ročníkov, hoci len zvonku, ako významný orientačný bod. Veď pri Polome sa začínalo kedysi žilinské korzo, ktoré sa každú nedeľu dopoludnia od neho hadilo po celej „Masaryčke" a potom hore schodmi, cez Farskú uličku, až na námestie -

a zase späť, až po hotel Polom. Nuž aj hotelu Polom patrí táto moja báseň:


ŽILINSKÉ NÁMESTIE


Žilinské námestie,

prsteň štvorhranatý -

všetkým nám bol veľký,

moji kamaráti!


Celú márnu mladosť

krútilo sa s nami,

horel nám ten jeho

mramor pod nohami.


Cez oči nám na ňom

padlo ako rosa

toľko dievčat do sŕdc,

koľko zmestilo sa.


Bývali nám srdcia

priťažké v tej dobe -

pod laubňami bolo

dobre ako v hrobe.


Od hotela Polom -

nezľaknúc sa schodov -

ťahal sa raj, plný

zakázaných plodov.


Cez Farskú uličku

vietor chodil masky

snímať tým, čo stokrát

umierali z lásky.


Dnes už iba ono

pamätá sa na ne,

na marcové lásky

nedomilované,


žilinské námestie,

prsteň štvorhranatý,

prstienok za šesták,

čo sa nám zdal zlatý.

Bolo to dávno, či včera? Nielen muži nestarnú, nielen ženy v spomienkach mladnú.

Aj žilinský hotel Polom mladne, keď tak stojí oproti stanici ako starý mládenec, ktorý sa elegantne vyobliekal, lebo sa práve chystá uvítať v Žiline dámu svojich snov. Nuž, nech mu vlaky zo všetkých strán ustavične privážajú nových a nových hostí! A nech si v jeho kaviarni Žilinčania slobodne rozprávajú, čo im slina na jazyk prinesie, ešte ďalších sto rokov!

Ako dnes vnímate kultúru a literatúru pod Dubňom?

Žilina bola vždy kultúrne mesto, už som spomenul, akí ľudia v nej žili, popri bratoch Letzovcov by sa zo spisovateľov dal spomenúť ešte Ján Pohronský, Ján Frátrik, a pravdaže môj kamarát Jano Lenčo. Ak by sme chceli ostať len pri Jánoch. Ale sú aj iní, napríklad Petrovia. Básnik Peter Ničík. Alebo Peter Staríček. Pred dvoma rokmi som sa zúčastnil na skvelom festivale Artfóra, ktorý je dielom žilinského rodáka Vlada Michala - a je pre mňa veľká česť, že Vlado Michal na fotografii vo vašom časopise drží v ruke moju knihu. V Žiline žije a tvorí majsterka knihárskeho umenia Lida Mlichová, dcéra a dedička remesla slávneho umeleckého knihára Vrtílka. Zo Žiliny pochádza veľa výborných fotografov, ktorým som mal aj to potešenie písať texty do kníh. Karol Kállay, Miro Gregor, Igor Grossman, Ivan Köhler, najnovšie Lajo Kupkovič... A koľko skvelých maliarov! Aj ten, s ktorým mám najviac spoločných kníh, Miro Cipár, je absolventom žilinského gymnázia, aj keď pochádza z kysuckého Semeteša. A slávná speváčka Hana Hegerová, na ktorú sa pamätám ešte ako na žilinskú herečku Hanu Farkašovú. Či Čelkovú? V každom prípade Carmen. A muzikanti vážni aj ľudoví, ako Ivan Hrušovský alebo Terchovčan, no takisto absolvent žilinského gymnázia Milan Chvastek, podobne ako architekt Štefan Svetko, ktorý pochádzal z Mojša. A jeho žena Katka, prezývaná kedysi žilinský slávik, polievať sme ju chodili na Veľkú noc ešte ako Katku Stráňavovú... Nedá sa to všetko vymenovať, prejdem radšej na šport a - pretože už sa asi napĺňa priestor, ktorý môžem spotrebovať - poviem na záver iba jednu príhodu. Stretol som sa s pánom Lešickým, ktorý pred pár rokmi trénoval aj Žilinu. Je to muž pri plnej sile, hoci mladým ľuďom sa môže zdať už postarší. No, čo potom ja? Ja sa pamätám ešte na jeho otca, ktorý kedysi chytával za Žilinu a bol špecialistom na jedenástky. Keď sa proti Žiline kopal pokutový kop, bola 75-percentná istota, že Lešický-otec ho vystihne a chytí. „Ešte teraz mám vášho otca pred očami, ako letí vzduchom a vyráža loptu na roh...." vravím Lešickému-synovi. A Lešický-syn mi hovorí: „Ako vám závidím, že ste boli pri tom! Ja to poznám už len z rozprávania..."

Nepochybujem, že aj dnešní Žilinčania dokážu skvelé veci, na ktoré sa bude s obdivom spomínať a ich potomkovia budú závidieť tým, ktorí boli pri tom.

Najčítanejšie na My Žilina

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 106
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 547
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 15 370
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 990
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 585
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 484
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 989
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 401
  1. Marek Strapko: Aj za čias Ježiša žili dezoláti
  2. Ondřej Havelka: Starý zákon pohledem poutníka. Bible jako nejstarší cestopis odhalující smysl Cesty 10/11
  3. Rado Surovka: Chameleón prezidentom ?
  4. Martin Škopec Antal: Pokus o zjednotenie spoločnosti je utopickým blúznením
  5. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (29.3. - 4.4.1924)
  6. Miroslav Lukáč: Milý Peťko! Nechcel by som ťa ani za suseda, ani za stojan na bicykel.
  7. Ľuboslav Farkaš: Veľkonočné priane
  8. Ivan Mlynár: Šedá kôra chodiacej kópie Mariana Kotlebu, Tomáša Tarabu, vyprodukovala ďalšie verbálne fekálie.
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 663
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 665
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 468
  4. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 389
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 381
  6. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 369
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 359
  8. Juraj Kumičák: Kolaborant 6 717
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Marek Strapko: Aj za čias Ježiša žili dezoláti
  2. Ondřej Havelka: Starý zákon pohledem poutníka. Bible jako nejstarší cestopis odhalující smysl Cesty 10/11
  3. Rado Surovka: Chameleón prezidentom ?
  4. Martin Škopec Antal: Pokus o zjednotenie spoločnosti je utopickým blúznením
  5. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (29.3. - 4.4.1924)
  6. Miroslav Lukáč: Milý Peťko! Nechcel by som ťa ani za suseda, ani za stojan na bicykel.
  7. Ľuboslav Farkaš: Veľkonočné priane
  8. Ivan Mlynár: Šedá kôra chodiacej kópie Mariana Kotlebu, Tomáša Tarabu, vyprodukovala ďalšie verbálne fekálie.
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 663
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 665
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 468
  4. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 389
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 381
  6. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 369
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 359
  8. Juraj Kumičák: Kolaborant 6 717
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu