jekty, búrajú sa staré domy a stavajú sa nové. Možno ani nevieme, ako sa to využije v budúcnosti.
Je chvályhodné, že sme sa pohli fantasticky dopredu. Rozdiel medzi nami a západným svetom nie je ani zďaleka tak veľký, ako bol pre dvadsiatimi rokmi. Vtedy to tí, ktorí mali možnosť porovnávať, prirovnávali k rozdielu dívať sa na obrazovku čiernobieleho a farebného televízora. Život sa aj u nás v súčasnosti úžasne zdynamizoval. Pracujeme, bojujeme s konkurenciou, cestujeme, spoznávame svet a život v ňom. Možno aj nevedomky si prinášame z pohľadov do otvoreného sveta časť zvykov domov. Niekedy dobrých, ale často aj takých, ktoré neobohatia náš život v pravom slova zmysle. Náš súčasný život prirovnávam k veľmi rýchlej jazde autom, keď už nemôžeme dostatočne sledovať detaily okolo cesty. Splývajú, nedajú sa rozoznať. Ani na svoju minulosť a neviem, či aj do budúcnosti sa dostatočne a so záujmom dívame.
Nedávno som sa stretol s cudzincom, ktorý prežil vo funkcii vrcholového manažéra významnej firmy na Slovensku temer desať rokov. Po piatich rokoch od skončenia jeho misie na Slovensku sa prišiel k nám pozrieť. Jeho dojem zo zmien, ktoré sme tu urobili, bol dobrý. Vysoko hodnotil, ako sme rozbehli nové podnikanie, že staviame nové diaľnice, mosty, že sa mení tvár miest a obcí. Na Slovensku rastie nad očakávanie hrubý domáci produkt a dokázali sme v krátkom čase nastaviť podmienky pre novú menu, ktorá je už viac ako predo dvermi. Okrem iného však povedal: „ Mám pocit, že aj u vás sa viac zameriavate na okamžitý efekt ako na aktivity, ktoré sú veľmi dôležité aj pre vzdialenejšiu budúcnosť.“ Na to, aby sme sa medzi novými cestami plnými nových áut a medzi novostavbami výškových domov cítili dobre treba, aby život mal aj hlbšiu myšlienku. Na to by mala táto spoločnosť podporovať viac aj tých, ktorí sú schopní vidieť aj
v iných, možno aj širších súvislostiach.
Či už vo vede, vzdelávaní, umení alebo všeobecne. Podporovať to, čo vytvorí nové pridané hodnoty. Aby aj tí, ktorí nemajú milióny či miliardy, ale vedia vytvoriť paláce z nových myšlienok, nemali pocit, že sú zbytoční. Sú to často ľudia, s ktorými sa nie vždy ľahko komunikuje, nie sú konformní, ale sú, moderne povedané, „strašne potrební pre budúcnosť“. O niekoľko rokov bude totiž náš ús-pech ešte viac, ako teraz, závisieť na schopnosti integrovať nové poznanie vo svete a vytvárať tak úplne novú pridanú hodnotu. Byť prinajmenšom rovnocenným partnerom a v niektorých oblastiach ukázať, že sme to práve my, od ktorých sa bude mať čo naučiť aj vyspelý svet. Aby sa to, čo som napísal, ľahšie vnímalo, položím pár jednoduchých otázok: „Je obsluha v nových hoteloch a reštauráciách dostatočne vľúdna a príjemná pre hostí? Dávame turistom prichádzajúcim na dovolenku k nám taký komfort služieb, aby mali pocit, že sú medzi ľuďmi, ktorí dokážu rozdávať svoje srdce? Je naše školstvo a veda aspoň v niektorých oblastiach dostatočne konkurencie schopné s vyspelým svetom?
Viem, že aj vyspelý svet má v súčasnosti nemalé problémy ale predsa len práve nová pridaná hodnota, schopnosť ju vytvárať na báze poznania potenciálu najlepších poznatkov vo svete bude pravdepodobne určujúca pre prosperitu tejto spoločnosti do budúcnosti. Nezabúdajme teda na tých, ktorí sú veľmi potrební na to, aby každý človek prispel dostatočne vysokým príspevkom do nášho spoločného koša. V takom prípade budeme môcť mať naozaj sociálne orientovaný štát pre všetkých, ktorí si to zaslúžia na báze využitia vysokého potenciálu väčšiny jej občanov. Ich potenciál však závisí najmä na tom, aké budú mať zručnosti a vedomosti. Keď v dávnej minulosti vysielali rodičia svoje deti na štúdiá, často hovorili. „Choď dieťa moje študovať, to, čo sa naučíš, ti nikto nezoberie“.
V tom je základ kvalitného spojiva, ktoré potrebujeme, aby nám „stavby dneška“ v budúcnosti nechátrali a boli pevné aj pre tých, ktorí prídu po nás.
Autor: MILAN DADO
